Moje oči alebo ako sa naučit počítat do 10...

Tento článok by som chcela venovať spolužiakom zo základnej školy. Áno, deti sú zlé a kruté, radi ubližujú slabším. Možno to vidia v tých amerických teenage filmoch, kde sa popularita tých najkrajších a najlepších deciek stavia na zosmiešnovaní ostatných. Bohužiaľ. A kto vie, možno to majú doma v priamom prenose...A možno je to len jeden z najzákladnejších prírovedných zákonov. Pud. Keď sa moc presadzuje ponižovaním. Typická charakteristická črta homo sapiens sapiens? Na druhý stupeň základnej školy si aj vďaka detskej krutosti a hlúposti nerada spomínam.

 

Matematická, výberová trieda. Päť dievčat, dvadsať chlapcov. Krása. Hneď v piatom ročníku si detskú krutosť na vlastnej koži odskúšala spolužiačka s najširším pásom. Nie tučná, nie obézna, ničím nevybočujúca z radu. Len nie taká vychŕtla ako prostá väčšina. Za jeden rok sme si ju vyštvali. Áno, aj my dievčatá. Keď sa s ňou prestali baviť naši geniálni chlapci, tak sme sa s ňou na verejnosti nebavili radšej ani my.

 

Ďalšou v poradí som bola ja. Nie tučná, nie obézna, no asi ani nie taká ako všetci ostatní. Začali výsmešky, nadávky, pohŕdanie. A im to bolo smiešne. Bavili sa. Dúfam že som im spríjemnila roky v našej triede, že sa aj vďaka mne nenudili. No to už sme naneštastie neboli deti. Mali sme štrnásť, patnásť rokov. A kolektívu inteligentnej mládeže,kde sme všetci skončili na gymnáziach a následne na vysokých školách, to stále robilo dobre zosmiešnovať bezbranného. Ja som takéto nelogické útoky ignorovala, alebo som sa ich snažila vracať späť. Nemala som však podporu dvadsiatich pubertiakov, takže som málokedy uspela. Nikdy som neplakala, nikdy som sa nikomu nesťažovala. Čo je však horšie, uverila som že som horšia ako ostatní.

 

A ako som sa potešila, keď len mňa z celej našej školy prijali na jazykový gympel v našom meste . A aká som bola štastná vo vidine, že svojich spolužikaov už nikdy v živote neuvidím. Ako nikdy predtým. Stredná škola sa začala, všetci spolužiaci boli perfektní. Tak čistí a úprimní. Nikdy nikoho nikto neurážal, neosočoval, nesmial sa. Proste všetko tak ako má byť. Bohužiaľ, v mojej hlave ostal hlas mojich spolužiakov zo základnej, že som pre tento svet príliš tučná. A tak sa to začalo. Hneď prvý deň, som sa ja pätnásťročné zdravé dievča prirovnala svojou postavou ku spolužiačkinej, ktorá trpela cukrovkou a nemohla sa veľmi hýbať kvôli kĺbom. Úplny diskontrast, no pre mňa slepá realita. Vsugerovala som si, že moja postava je presne taká ako tá jej. A pritom tam bol rozdiel možno aj tridsať kilogramov. A začal sa nekonečný kolotoč nazývaný anorexia a bulímia. Nikomu neprajem aby zažíval tie depresie, keď sa mladý človek ani nedokáže postaviť z postele, pretože nechce vidieť svoj obraz v zrkladle. Keď si reže v kúpeľni žiletkou ruky, lebo to jediné mu robi radosť z jeho prehnitého ,zrkadlovo klamlivého života. Keď radšej poje kadejaké tabletky, ktoré zapije alkoholom než aby mal vystúpiť na verejnosti pred ľudmi, ktorí by videli jeho tučnotu. Keď nevidí žiaden dôvod komunikovať s rodinou, s priateľmi. Keď pätnásťročný človek rozmýšla o smrti ako o jedinom východisku. NIKOMU!

 

A dnes. Irónia osudu. Na facebooku som náhodu objavila fotky svojho spolužiaka, ktorý mi tak nepočetne veľa krát vykrikoval, že som tlstá, tlstá, tlstá......Fotky s jeho nie práve najchudšou priateľkou. Na fotke vyzerala šťastná a spokojná. Jej sa asi nikdy nikto nevysmieval...